Bolelo ma písať túto úvahu, nedobrovoľne, a ešte k tomu na danú tému..ale čo sa dá robiť. Po niekoľkých hodinách práce to dopadlo nejak takto, aj keď nejaké škrty sa konali ešte v škole..nech žijú úvahy :P
Bolesť spôsobená jazykom je väčšia, ako bolesť spôsobená mečom.
Bolesť je pocit, ktorý má rád málokto z ľudí. Bolesť je niečo, čoho vo svojom živote chceme zažiť čo najmenej, a čomu sa chceme vyhýbať ako to len ide. Ale čo ak to nejde?
Každý z nás, hoci nechtiac, už zažil istú dávku bolesti, aspoň raz v živote si odrel koleno, keď spadol z bicykla, alebo sa porezal - a iste to nikomu nebolo príjemné a chcel čo najskôr, aby tá bolesť odišla. Samozrejme. Každý človek má predsa prah bolesti, ktorý mu určuje, koľko vydrží, a čo už je pre jeho telo príliš.
Ja sama bolesť neznášam veľmi dobre a preto patrí medzi veci, ktorých sa v živote bojím. Osobne dokážem ťažko zniesť aj pichnutie špendlíkom a ranu cítim ešte dlho potom, ako sa zahojí. Keď som bola mladšia, často som celé noci preplakala kvôli bolesti zubu, ucha, či kvôli rozbitému kolenu a dodnes si pamätám na najhoršie úrazy, ktoré lemovali cestu z môjho detstva.
Áno, bolesť nás často prinúti kričať, zatínať zuby, či plakať, a má miesto v našej mysli ešte dlho potom, ako odíde z nášho tela.
Ale existuje iba jeden druh bolesti, ten, ktorý nám rozožiera telo a mučí naše zmysly?
Psychická bolesť je často podceňovaná a prehliadaná, pretože sa stala každodennou súčasťou nášho života a nášho sveta.
Podľa môjho názoru sme my, ľudia, odborníci v spôsobovaní bolesti. Prečo? Lebo hoci sa oháňame tvrdením, že už nie sme v stredoveku, zrušili sme telesné tresty a väčšina z nás nedokáže len tak zabiť človeka, či spôsobiť mu ranu a pokojne sa prizerať vytekajúcej krvi, našli sme iný, pohodlnejší a ľahší spôsob, ktorý toľko nezaťažuje naše svedomie, a nešpiní naše ruky. Slová!
Mnohí z vás si možno pomyslia, že som asi nezažila skutočnú bolesť, keď mám taký primitívny a nesprávny názor, že som ešte nedostala poriadny úder pod rebrá. Možno som naozaj ešte príliš mladá a naivná, ale bolesť už dávno pre mňa znamená čosi úplne iné ako krv, modriny a odreniny. Hoci sa bojím fyzickej bolesti a naozaj sa desím predstavy, žeby si na mne chcel niekto násilím vybiť svoju zlosť, väčší strach mám zo zlých slov. Z toho, že mi niekto, koho mám rada, povie, že ma nenávidí a nechce ma už nikdy vidieť, alebo mi vykričí rovno do tváre iné veci, ktoré by som nechcela počuť od neznámeho, nieto ešte od milovenej osoby, pretože ako povedala Božena Benešová, „slová milovaných sa v našich dušiach vytesávajú do kameňa“. Tie dobré, aj tie zlé.
A takisto ako zbrane, aj slová v nás zanechávajú následky a rany. No podstatný rozdiel medzi nimi je, že na bolesť spôsobenú zbraňou si za pár dní, mesiacov, či rokov už nedokážeme spomenúť, nevieme privolať späť ten pocit, ktorý nás nútil plakať, keď sa nám to, či ono zranenie stalo. Môžme si pamätať situáciu, človeka, pohľad v jeho očiach, či ako sme to celé prežili, ale tá istá bolesť v nás už znovu nezarezonuje. Pocit, aký do nás vlejú kruté slová nenávisti, nezáujmu a chladu z úst priateľa, brata, sestry, či inej nášmu srdcu blízkej osoby sa vracia neustále, znova a znova, aj keď sa statočne tvárime, že nás to neranilo. Aj keď úprimne odpustíme, zabudnúť sa nedá a ten pocit nás z ničoho nič môže zasiahnuť o pätnásť či dvadsaťpäť rokov a bude stále nezmenený, nestratí na význame, tvrdosti ani intenzite.
Bol pekný zimný podvečer, keď som šla ako sotva pätročné dieťa s otcom pekne za ruku do obchodu, už si nepamätám po čo, ale ten večer sa stal osudným pre moju ľavú hornú končatinu. Alebo aspoň poriadne bolestivým, pretože kým som čakala pred obchodom a kĺzala sa na ľade, ten sa pod mojimi nohami rozhodol, že ma už ďalej nebude znášať a ja som narazila ľakťom na naozaj tvrdú dlažbu. To bolo kriku a plaču! Nemyslím, že otec vôbec stihol kúpiť to, po čo do toho obchodu vkročil. Pamätám si, akú som mala sadru a ako som nemusela v škole písať a ako ma celé týždne všetci obskakovali. Fuh, to bola bolesť! Vlastne, nie. Nepamätám si ani na jednu minútu bolesti, ktorá nedovoľovala môjmu lakťu sa pohnúť, aj keď isto viem, že tam bola. Ale bolesť, ktorú som cítila pri každej jednej hádke s jedným z mojich priateľov alebo s mojou sestrou si nemusím predstavovať, dokonale ma vie zasiahnuť kedykoľvek dostane príležitosť a stále pretrváva skrytá niekde v mojom vnútri, a bola by som stokrát radšej, keby chvíľu bolela a potom sa zahojila ako môj prasknutý lakeť.
Aj keď možno mnohí nesúhlasia, slová sú mocné. Tak ako guľky, ani vyrieknuté slová sa už nikdy nedajú vrátiť späť a dokážu zraniť prinajmenšom takisto. Victor Hugo povedal, že „slovo má jemnosť vánku a silu blesku“. Áno, slová môžu búrať a môžu budovať. Môžu prinášať život, ale aj smrť. Je len na nás, ktorú možnosť si vyberieme, ale mali by sme tak urobiť čím skôr, lebo v dobe zbraní a vojen, keď sme všetci pohltení tonami každodenného násilia, čoraz menej rozmýšľame nad tým, čo svojimi slovami vlastne spôsobujeme. Ak sa dnes všetci rozhodneme pre to správne slovo, pre dobré slovo namiesto zlého, nebude budúci svet o pár rokov aspoň trochu lepší? Myslím, že stojí za to to vyskúšať.
