The Road

to walk makes the only sense

to make just one small difference

however hard and long it seems

the life is - to find what it means

to fall and die - that's where we go

wherever from the rivers flow

to fall and die - that's what we get

we're through the life and can't forget

life is the road, death is the end

and what comes next on us depends

but what if life is a way and key?

a little chance for you :) and me..

life is the road, LIFE is the end 

nothing less than finding a friend

and then suddenly say goodbye

and learn the secret How to die

within the flowers, summer, snow

there is a place that we all know

home, love and cherry wind

(need to know another hint?)

and when the ground is cold, with rocks on it

doesn't matter 'cause people we're to meet

can' be forgotten ever after

that's how the rocks can bring a laughter

keep walking your road strong and straight

keep walking! if you have a faith

in any sense your walking has

no need to talk about the rest :)

for Lucy

0004

"Mistře,
je tomu sedm let a pár měsíců, co jsme se pokoušeli poklonit se Vám ve Stradfordu, ve Vaší hrobce. Byla neděle. Pro mě to byla neděle několikanásobně památná, nezapomenutelná."
(Jan Werich - List Shakespearovi)

Aj dnes je nedeľa.
"Zapomenutelná."
Ničím výnimočná, možno akurát tým, že sa práve začala a ja už..vlastne ešte stále som hore (Vlastne som dole, na Zemi, ale hore, na deviatom poschodí, a hore, na stoličke, ale možno duševne celkom dole..). A nechce sa mi dýchať, a to z čisto prozaického dôvodu - že smrdím od cigariet a som unavená už aj na dýchanie. A predsa tu stále sedím, na rukách krvavé škvrny, na tvári zaspatý výraz, a píšem o tom, že je nedeľa. Keby ste náhodou nevedeli.
Nedeľa je pre kresťanov odjakživa sviatok, a ja si práve teraz uvedomujem, že je čo oslavovať. Pozriem o pár metrov ďalej, kde na doske na šuhajdy, ktorú som si privlastnila, leží krvavý odtlačok Ježiša Krista a znovu mi napadne, aký to bol frajer, keď si ešte aj tvár vedel odtlačiť tak, aby to nejak vyzeralo. Skúšala som to včera, prirodzene nie s krvou, ale s vodovými farbičkami, ako malé dieťa, ktorému sa viac pozdáva vlastná tvár než papier, a vôbec to nevyzeralo dobre. Holt, Ježiš mal na toto asi talent (ako aj na hromadu ďalších vecí).
A tak momentálne mierne pasívne oslavujem to, že žijem, a že mám dosť strachu na to, aby som žila ďalej. To, že väčšina ľudí nechápe, a tí čo chápu nie sú tí praví. Oslavujem to, že hudbou sa dá liečiť skoro každá bolesť, ktorá príde, a nemusíte mať na to ani predpis, ani za to nezaplatíte obrovské sumy platobných prostriedkov.

Chcela by som povedať toľko vecí, ale neviem ako ich vyjadriť a neviem komu ich adresovať. A eviem, ktoré z nich sú tie pravé, a ktoré nie sú z hĺbky mojej duše. Keď to zistím, pochybujem, že o tom dám niekomu vedieť. Možno napíšem Mistrovi zo Stradfordu, vkladám v jeho literárneho ducha veľké nádeje. Raz z neho niečo bude.

Užite si nedeľu, a skúste napísať poviedku o sýkorkách. Potom sa uvidí, či myslíme na rovnaké veci.
A pamätajte: Svíčka slunci světlo nepřidá.
Dobrú :)