Najskôr...kto je to vlastne Eli-san?
Skúste to uhádnuť sami:
Pravda, možno sa na tomto svete nájde ešte nejaký inteligentný človek - je to myš.
Malá tenká chlpatá biela myš s červenými očami, ktorá sa volá Eli, ale bežne sa toto oslovenie "zdlžuje" na Elizabeth, Eliška, Elemíra, Eleonóra, Eliana, Elena,.. a čokoľvek, čo ma v tej chvíli napadne. Dostala som ju na sedemnáste narodeniny od otca a bolo to dosť veľké prekvapenie. Našťastie predtým sme už doma chovali dvoch škrečkov, tak má Eli-san nielen kde bývať, ale nemusí sa báť, žeby jej u mňa niečo (príliš) chýbalo.
Problém je v tom, že Eli je menšia než škrečok a o dosť rýchlejšia..
A tak prišla streda večer, po jedenástej som sa premiestnila do obývačky (som chorá a segra "nechce mať v izbe chorý vzduch") dokresliť obrázok, pozrieť nejaký film a - spať.
Film som si našla ozaj dobrý, bola to americká komédia z '98 nazvaná "Podvodníci", po anglicky s českými titulkami. Radosť počúvať (a pozerať).
Ako sa blížila polnoc, moje periférne videnie zaregistrovalo akýsi pohyb v kúte obývačky. "Ja už vidím biele myši," bolo by vhodné pomyslieť si. Ale na také žarty nebol čas, pretože Eli-san sa pokojne prechádzala okolo bambusu vo váze a mne razom bilo srdce dvakrát rýchlejšie. Nahodila som milý úsmev a priateľský hlas, keď som sa k nej približovala: "Elianka, srdiečko, a ty tu čo robíš? No poď sem, vari sa ma nebudeš báť, pooď, zlatíčko.." Po pár pokusoch som ju konečne ako-tak držala v dlaniach a potichu mierila do izby, pričom som mala pocit, že na mieste skolabujem. Rozsvietila som svetlo a s Elišou v rukách som si sadla k sestre na posteľ. Chvíľu trvalo, kým som ju zobudila, a ďalšiu, kým bola schopná vnímať. Potom sa začala premyslená tichá dôkladná obhliadka klietky, ale keďže sme nenašli jedinú dieru, kadiaľ by sa (podľa nás) Eli mohla prepchať, dosť nás to vzalo, že máme v dome takú kúzelníčku (teda asi len mňa, segru to po chvíli prestalo baviť a ľahla si znovu spať, keďže ona ráno vstávala do školy). Ja som nakoniec obložila Elinu klietku tvrdým papierom, ktorý som drôtikmi prichytila o mreže a šla som nas5 do obývačky, ale žeby sa mi dvakrát dalo spať..?
To bolo okolo trištvrte na jednu. Nastavila som si budík na tretiu, aby som ju mohla ísť skontrolovať..
..a asi o 1:15 otvorila dvere segra s Eli v rukách (určite sa tá potvorka vtedy škodoradostne smiala). Že počula šušťanie v koši. Oh-my-josh! Nasledovala ďalšia dlhá diskusia o tom čo a ako, až sme nakoniec Eli v klietke zavreli do skrinky (z ktorej sme najprv všetko vybrali), z ktorej sa nemala ako dostať, aj keby vyšla z klietky.
Nuž, ešte zo dvakrát v noci sme ju vymákli mimo klietky a priznám sa, že mi nebolo všetko jedno. :D
A tak prešla noc a nastalo ráno, deň druhý..bla bla bla :D
Časom som nadobudla presvedčenie, že Eli nebude chcieť ujsť cez deň, keď sú okolo nej ľudia, takže keď som prišla domov od doktorky a byt bol prázdny, zapla som počítač a začala inštalovať tlačiareň. No aké to bolo prekvapenie, keď som zbadala Eli na klietke..z vonkajšej strany! "No moja milá, ty mňa takto šáliť nebudeš," pomyslela som si, sadla si obďaleč a odrazom v zrkadle pozorovala Elino šialené lezenie po klietke. Po dosť dlhom čase a jednom (Elinom) podarenom pokuse som konečne s otvorenými ústami zízala na tú malú chlpatú vec, ako sa tlačí von pomedzi pár rozšírených mreží. Skoro ma porazilo, keď zastala asi v polke, a vyzeralo, že s ňou nepôjde pohnúť ani do jednej strany.
Voila, teraz je okolo dvojice inkriminovaných mreží drôt a nech sa krpec snaží ako chce, nejak jej to už nejde.
Ale aj tak ju dám na noc radšej do skrine..
:D
