Elegantne

Chcela by som. Chcela by som zomrieť. Ale nie nejak úboho, lacno. Skôr nejak starosvetsky, viktoriánsky, možno anticky.

Čierne atramentové pero, presnejšie jeho hrot sa kĺzal po povrchu zašednutého recyklovaného papiera a večerný súmrak sadal na zem, pretože jeho myšlienky boli ťažšie ako vzduch.

Vytratiť sa zo sveta nenápadne ako biely dym rozplývajúci sa do modrej oblohy, alebo zomrieť hrdinsky ako zoťatý strom, nechať sa upáliť zaživa mileneckou dvojicou, svojou spopolnenou dušou zohrievať ich telá, ich pohľady, ich objatia plné lásky.

Aj jej myšlienky boli ťažšie ako vzduch. Sadali na listy papiera celkom uvoľnene, hoci trochu nakrivo, pretože nemala podložku. Vrstva čierneho atramentu pripomínala zrazenú krv so sladkým nádychom čiernych ríbezlí.

Vznešene (ale ani to ešte nie je to správne slovo). Žiadne namáhanie svalov, kostí, orgánov. A veľmi málo bolesti. Smrť by nemala byť hektická a uponáhľaná. Ako všetky ženy, ktoré celý život čakajú na toho pravého muža – a stále naivne veria, že taký existuje. Keď sa ho nakoniec dočkajú, len tak sa ho nepustia. Vychutnajú si ho.

Cvakla zámka, no nik v dome si to nevšimol. Manžel, deti. Hrali scrabble v kuchyni a vôbec netušili, že slovo, ktoré dnes vyhrá, neurčujú oni. Na hornom poschodí, v zamknutej mramorovej kúpeľni, bolo mramorové ležadlo a pod ním kamenná miska.

Potom aj celý váš život smeruje k jednému bodu, k jednému stretnutiu, ktoré je len pre vás a nik sa vás neopováži vyrušiť. Absolútne súkromie. Netreba sa namáhať ani snažiť, rozhovor začne úplne pomaly a nenútene.

Samozrejme, nebol to pravý mramor. Pravý mramor sa dnes zháňa strašne ťažko. To je realita. Vrátiť sa aspoň nachvíľu do čias bieleho kameňa a červeného vína, to bude ... alebo skôr nebude.

Vychutnať si to ako posledný nádych šťastia. A prvý výdych.

Pero odpočívalo položené na papieri tam, kde atrament urobil poslednú bodku .. alebo prvú? Pohár ríbezľovej limonády s farbou krvi nezúčastnene stál na dne vane a z ruky, ktorá bola v elegantne nalomenom uhle spustená z kamenného ležadla, jedna po druhej, nenáhlivo kvapkali malé ríbezľové kvapky do pred časom bielej kamennej misky.