Nuž, nová báseň..
nuž, jedna z tých, ktoré nemajú názov.
Z tých, ktoré nebude čítať množstvo ľudí, a nestane sa slávnym dielom.
Moja.
-almost martin-
tak, ako zunia husliam struny
tak, ako zneje harfy hlas
keď človek číta osud z ruín
taká tiež sila planie v nás
taká tiež sila v jednom dychu
ni hudby tón hrať nemusí
len z duše k očiam zničiť pýchu
kým poznanie v nás udusí
a zveriť sebe svoje dlane
kým Bohu svojmu osud svoj
a nezastaviť nečakane
lež pokračovať stoj čo stoj
a potom: múza, kráčaj s nami
a svoje rady ľudstvu váž!
a ty - na dne, či vyrovnaný
človek, len vzdať sa nedokáž
buď kráľovstva si svojho vedom
bo myseľ čistá je tvoj chrám
a plň ju stále novým smädom
vnes nový obzor do jej brán
a nestavaj ju hlúpym hrám
bo otráviš ak svoju myseľ
tým istým jedom padneš sám
(tam cesta tvoja stratí zmysel)
