my immortal

sedím na okraji básne
v idei o atmosfére parížskych kaviarní
za parížskej noci len ja a
stôl s výhľadom na ulicu

sedím na okraji básne
a pozorujem ruch v jej vnútri
už mnoho dní
už príliš mnoho

prichádza čašník dáte si niečo monsieur poet
strhávam sa
nie nie ďakujem odíďte
odíďte

dvanásť dvadsaťštyri štyridsaťosem
mačacích hláv tento chodník je pohrebisko
cintorín štyristotridsaťdva životov
praží slnko a ja zaspávam
naokolo škripot bŕk, bzukot pier
shakespearov, rimbaudov, kraskov
či inej hávede

nechajte ma spať

som unavený, príliš unavený
už dávno nepatrím k vášmu stolu
vydedencov
stále som na okraji
kým vy sa pražíte v kotli plnom potešenia

kurva

raz to napíšem, vravím si
vstávam, krčím ďalší prázdny papier
zasúvam stoličku (pamätaj si, pamätaj si to miesto)
a vraciam (sa) apaticky do reálneho sveta