V roku 1971 spravil mladý Terry Pratchett jednu veľmi odvážnu vec. Počas interview s Petrom Banderom van Durenom, riaditeľom istého vydavateľstva, sa zmienil, že aj on sám, vtedy redaktor Bucks Free Press, už napísal jednu knihu. Povedzme si pravdu, dosť chabý pokus. Ale Terrymu sa už vtedy darilo s príbehmi pre deti v každodennom stĺpiku, a dnes už vieme, že aj tento pokus vyšiel.
Koberčania (preferujem český názov Kobercové) vyšli o tri roky neskôr ako Terryho prvý kniha a boli slávnostne uvítaní na svete v oddelení kobercov v jednom z Londýnskych obchodov.
Dnes Terryho ľudia oslovujú Sire, a on sa snaží nepoddať sa zákernej Alzheimerovej chorobe. A ja som mu dnes dopísala svoj list.Už sú len dve veci, ktoré ma delia od jeho prečítania samotným Majstrom:
- zistenie o spiatočných kupónoch, cene a poštových známkach
- pár kilometrov súše a morskej vody
V poslednom čase im nič nerobí väčšiu radosť, než myslieť na to, že jeden deň sa možno rytier Anglického kráľovstva pousmeje nad mojím chabým pokusom. To fantasy pomyslenie ma teší viac, než mnoho reálnych vecí nachádzajúcich sa okolo mňa.
A preto sa s vami podelím o jedno Majstrovo dielo, zvané
Death and What Comes Next
When Death met the philosopher, the philosopher said, rather excitedly: "At this point, you realise, I'm both dead and not dead."
There was a sigh from Death. Oh dear, one of those, he thought. This is going to be about quantum again. He hated dealing with philosophers. They always tried to wriggle out of it.
"You see," said the philosopher, while Death, motionless, watched the sands of his life drain through the hourglass, "everything is made of tiny particles, which have the strange property of being in many places at one time. But things made of tiny particles tend to stay in one place at one time, which does not seem right according to quantum theory. May I continue?"
YES, BUT NOT INDEFINITELY, said Death, EVERYTHING IS TRANSIENT. He did not take his gaze away from the tumbling sand.
"Well, then, if we agreed that there are an infinite number of universes, then the problem is solved! If there are an unlimited number of universes, this bed can be in millions of them, all at the same time!"
DOES IT MOVE?
"What?
Death nodded at the bed. CAN YOU FEEL IT MOVING? he said.
"No, because there are a million versions of me, too, And...here is the good bit ...in some of them I am not about to pass away! Anything is possible!"
Death tapped the handle of his scythe as he considered this.
AND YOUR POINT IS...?
"Well, I'm not exactly dying, correct? You are no longer such a certainty."
There was a sigh from Death. Space he thought. That was the trouble. It was never like this on worlds with everlastingly cloudy skies. But once humans saw all that space, their brains expanded to try and fill it up.
"No answer, eh?" said the dying philosopher. "Feel a bit old-fashioned, do we?"
THIS IS A CONUNDRUM CERTAINLY, said Death. Once they prayed, he thought. Mind you, he'd never been sure that prayer worked, either. He thought for a while. AND I SHALL ANSWER IT IN THIS MANNER, he added. YOU LOVE YOUR WIFE?
"What?"
THE LADY WHO HAS BEEN LOOKING AFTER YOU. YOU LOVE HER?
"Yes. Of course."
CAN YOU THINK OF ANY CIRCUMSTANCES WHERE, WITHOUT YOUR PERSONAL HISTORY CHANGING IN ANY WAY YOU WOULD AT THIS MOMENT PICK UP A KNIFE AND STAB HER? said Death. FOR EXAMPLE?
"Certainly not!"
BUT YOUR THEORY SAYS THAT YOU MUST. IT IS EASILY POSSIBLE WITHIN THE PHYSICAL LAWS OF THE UNIVERSE, AND THEREFORE MUST HAPPEN, AND HAPPEN MANY TIMES. EVERY MOMENT IS A BILLION, BILLION MOMENTS, AND IN THOSE MOMENTS ALL THINGS THAT ARE POSSIBLE ARE INEVITABLE. ALL TIME SOONER OR LATER, BOILS DOWN TO A MOMENT.
"But of course we can make choices between-"
ARE THERE CHOICES? EVERYTHING THAT CAN HAPPEN, MUST HAPPEN. YOUR THEORY SAYS THAT FOR EVERY UNIVERSE THAT'S FORMED TO ACCOMMODATE YOUR 'NO', THERE MUST BE ONE TO ACCOMMODATE YOUR 'YES'. BUT YOU SAID YOU WOULD NEVER COMMIT MURDER. THE FABRIC OF THE COSMOS TREMBLES BEFORE YOUR TERRIBLE CERTAINTY. YOUR MORALITY BECOMES A FORCE AS STRONG AS GRAVITY. And, thought Death, space certainly has a lot to answer for.
"Was that sarcasm?"
ACTUALLY, NO. I AM IMPRESSED AND INTRIGUED, said Death. THE CONCEPT YOU PUT BEFORE ME PROVES THE EXISTENCE OF TWO HITHERTO MYTHICAL PLACES. SOMEWHERE, THERE IS A WORLD WHERE EVERYONE MADE THE RIGHT CHOICE, THE MORAL CHOICE, THE CHOICE THAT MAXIMISED THE HAPPINESS OF THEIR FELLOW CREATURES, OF COURSE, THAT ALSO MEANS THAT SOMEWHERE ELSE IS THE SMOKING REMNANT OF THE WORLD WHERE THEY DID NOT ...
"Oh, come on! I know what you're implying, and I've never believed in any of that Heaven and Hell nonsense!"
The room was growing darker. The blue gleam along the edge of the reaper's scythe was becoming more obvious.
ASTONISHING, said Death. REALLY ASTONISHING. LET ME PUT FORWARD ANOTHER SUGGESTION: THAT YOU ARE NOTHING MORE THAN A LUCKY SPECIES OF APE THAT IS TRYING TO UNDERSTAND THE COMPLEXITIES OF CREATION VIA A LANGUAGE THAT EVOLVED IN ORDER TO TELL ONE ANOTHER WHERE THE RIPE FRUIT WAS?
Fighting for breath, the philosopher managed to say: "Don't be silly."
THE REMARK WAS NOT INTENDED AS DEROGATORY, said Death. UNDER THE CIRCUMSTANCES, YOU HAVE ACHIEVED A GREAT DEAL.
"We've certainly escaped from outmoded superstitions!"
WELL DONE, said Death. THAT'S THE SPIRIT. I JUST WANTED TO CHECK.
He leaned forward.
AND ARE YOU AWARE OF THE THEORY THAT THE STATE OF SOME TINY PARTICLES IS INDETERMINATE UNTIL THE MOMENT THEY ARE OBSERVED? A CAT IN A BOX IS OFTEN MENTIONED.
"Oh, yes," said the philosopher.
GOOD, said Death. He got to his feet as the last of the light died, and smiled.
I SEE YOU...
sobota 15. januára 2011
nedeľa 28. novembra 2010
milí moji fanúšikovia,
takto sa zdraví ľuďom na svojom blogu Zuzana Smatanová. Ako jej fanúšik som veľmi rada, že nám začne vždy tak familiárne. Požičiam si to iba pre tento krát, lebo neviem, ako začať.
Nuž, nová báseň..
nuž, jedna z tých, ktoré nemajú názov.
Z tých, ktoré nebude čítať množstvo ľudí, a nestane sa slávnym dielom.
Moja.
-almost martin-
Nuž, nová báseň..
nuž, jedna z tých, ktoré nemajú názov.
Z tých, ktoré nebude čítať množstvo ľudí, a nestane sa slávnym dielom.
Moja.
-almost martin-
tak, ako zunia husliam struny
tak, ako zneje harfy hlas
keď človek číta osud z ruín
taká tiež sila planie v nás
taká tiež sila v jednom dychu
ni hudby tón hrať nemusí
len z duše k očiam zničiť pýchu
kým poznanie v nás udusí
a zveriť sebe svoje dlane
kým Bohu svojmu osud svoj
a nezastaviť nečakane
lež pokračovať stoj čo stoj
a potom: múza, kráčaj s nami
a svoje rady ľudstvu váž!
a ty - na dne, či vyrovnaný
človek, len vzdať sa nedokáž
buď kráľovstva si svojho vedom
bo myseľ čistá je tvoj chrám
a plň ju stále novým smädom
vnes nový obzor do jej brán
a nestavaj ju hlúpym hrám
bo otráviš ak svoju myseľ
tým istým jedom padneš sám
(tam cesta tvoja stratí zmysel)
pondelok 18. októbra 2010
Salingerova
Moje veľdielo..
Veľdiela sú určené k tomu, aby ich nik nechápal. Aby upadli na dvadsať-stopäťdesiat rokov do zabudnutia, a aby sa potom mohli prebudiť vyleštené citom a iskrou všeobecne stúpajúcej inteligencie niektorých vnímavých jedincov do nového života. Mne bude stačiť, keď môj pán Ivanov raz zistí, že táto poviedka je o ňom. A usmeje sa.
Veľdiela sú určené k tomu, aby ich nik nechápal. Aby upadli na dvadsať-stopäťdesiat rokov do zabudnutia, a aby sa potom mohli prebudiť vyleštené citom a iskrou všeobecne stúpajúcej inteligencie niektorých vnímavých jedincov do nového života. Mne bude stačiť, keď môj pán Ivanov raz zistí, že táto poviedka je o ňom. A usmeje sa.
Salingerova
-Haló, je tam pán Ivanov?
-Počkaj chvíľu, hneď ti ho dám.
ozve sa v telefóne hlas a potom ešte zakričí:
-Otec!
-Tu som.
-Máš telefón.
-Samozrejme, že mám. Myslím, že si ho práve zdvihol.
Kdesi v diaľke sa ozve tichý ženský smiech.
-Chce ťa nejaké dievča.
pokračuje ten, čo zdvihol telefón.
-Ozaj?
Hlas Alexeja Ivanova je unavený a sympatický a ja si predstavujem pokojného postaršieho pána so šedivou bradou ležiaceho ešte v modrej košeli a o čosi tmavších nohaviciach na pohovke so zatvorenými očami. Prstami jednej ruky sa dotýka pohára s čiernou kávou, položeného na zemi.
-Myslím, že mamičke sa to nebude páčiť. Všetky dievčatá musia chcieť práve Ivanova.
Smiech sa ozve znovu a s ním aj hundranie hlasu pri telefóne a vŕzganie – čohosi.
-Pán Ivanov?
spýtam sa prvá, keď ho počujem zdvihnúť slúchadlo.
-Som si istý, že áno.
-Ste rušňovodič?
-Aj to. Prečo?
Odmlčím som sa, zamysliac sa nad jeho odpoveďami.
-Vŕzga vám pohovka.
Je to oznam so spýtavým podtónom. Zodpovedaný je s vážnou vtipnosťou.
-Vŕzga.
-Išli ste predsa nákladným vlakom smerom na Leningrad predvčerom okolo pol druhej.
Znovu oznam.
-Šiel.
-Potešilo vás moje kývanie?
Alexej Ivanov sa odmlčí.
Nestrácam nádej, že vie, o čom hovorím.
-Moja manželka vás vrúcne pozdravuje.
Vedel.
-Vrúcne ďakujem a prajem dobré zdravie.
Smiech.
-No?
-Potešilo, ba spôsobilo mi nemalú radosť, keď smiem povedať.
-Usmiali ste sa?
-Usmieval som sa celú cestu – potom.
Usmejem sa.
-A preto-
-Volám sa Tatiana.
-Tatianka,-
-Tatiana, a áno, môžete ma niekedy previezť na tom vlaku.
Ticho.
-Pravdaže, ak mi to dovolia rodičia.
Smiech.
-Dobre.
-A pán Ivanov?
-Áno, Tatiana?
-Mali ste pred chvíľou
zatvorené oči?
Ticho.
Je počuť môj rýchly dych.
-Hlavne ich nezatváram pred nebezpečenstvom.
-Ber to ako radu do života.
-Zapíšem si to.
-Zbohom, Tatiana.
utorok 13. apríla 2010
môj Bôh je sexi a je len môj x)
..len keby sa mi tak chcel ukázať. Aspoň raz, a zbaviť ma pohodlnosti a lenivosti a dať mi odvahu a túžbu len po tom najlepšom.
Keby si na chvíľu sadol na kraj mojej postele, pohladil ma po vlasoch a povedal: "Cez všetky tvoje prezývky vidím tvoje pravé meno. Cez všetky tvoje masky vidím tvoju pravú tvár. Som tu celú noc, tak kľudne plač a rozprávaj - čo všetko sa stalo, kým si bola preč? Lebo ja som tu na teba čakal mnoho dní. Preháňaj a spomínaj. A teš sa, lebo mám pre teba pripravené veci, o akých sa ti nesnívalo."
A ja by som zavrela oči a pokojne zaspala s vyznaním lásky na perách: "Ľúbim ťa!"
~˙~
(skúšam ťa cítiť, často je to boj..)
Si ten, ku ktorému sa modlím v noci
si ten, ktorého stále milujem, hoci
si tiež ten, o ktorom pochybujem stále.
Si ten, kto zachráni ma, keď mám na mále,
a vie, čo mi treba, keď sama netuším.
Vždy pohladí ma na duši
keď usmeješ sa na mňa
a dáš mi jasné hviezdy tvojho sveta - za dňa.
Si ten, čo krotí moju náruživosť,
si ten, čo vyháňa mi z duše clivosť,
si moja vášeň, keď na kolená padám
a moje zúfalstvo, keď strácam ťa a hľadám.
Si ten, koho nemám v realite,
ten čo vie, ako sa chytá v žite
a ako hučia listy stromov vo vetre.
Si ten, čo na ľudí nemá dva metre
a ľúbi všetkých bláznov rovnako
a budí vo mne neistotu tak ako
všetko, čo mi je toľko neznáme
(aj keď sa vcelku dlho poznáme)
si ruka, čo dvíha nás, keď padáme?
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)