utorok 16. augusta 2011

my immortal

sedím na okraji básne
v idei o atmosfére parížskych kaviarní
za parížskej noci len ja a
stôl s výhľadom na ulicu

sedím na okraji básne
a pozorujem ruch v jej vnútri
už mnoho dní
už príliš mnoho

prichádza čašník dáte si niečo monsieur poet
strhávam sa
nie nie ďakujem odíďte
odíďte

dvanásť dvadsaťštyri štyridsaťosem
mačacích hláv tento chodník je pohrebisko
cintorín štyristotridsaťdva životov
praží slnko a ja zaspávam
naokolo škripot bŕk, bzukot pier
shakespearov, rimbaudov, kraskov
či inej hávede

nechajte ma spať

som unavený, príliš unavený
už dávno nepatrím k vášmu stolu
vydedencov
stále som na okraji
kým vy sa pražíte v kotli plnom potešenia

kurva

raz to napíšem, vravím si
vstávam, krčím ďalší prázdny papier
zasúvam stoličku (pamätaj si, pamätaj si to miesto)
a vraciam (sa) apaticky do reálneho sveta

pondelok 25. júla 2011

My dear friend..

I've dreamed about this day for so long.

I've dreamed about being happy for so long now, and suddenly so many things have come my way and I can't believe it's true. At last the world I am living in seems like a good place to live in. My soul trembles in expectation of things to happen. And still I live in endless fear of failure and destruction. Still my happiness ain't complete.

I consider Finland as one of the most beautiful countries in the world and more than this. I consider it country of my dreams and my promised land. I love it as if it is my homeland although Slovakia will still have the most constant place in my heart. But feelings that I feel towards Finland are much more deep and true than anything I've ever felt to any person. Suomi is my soulmate. Therefore.. I should be happy that my dream is finally coming true. I should be jumping up and down from joy and looking forward to the moment when my foot first sets onto Finnish land. Well.. I do.

But maybe I've dreamed for too long.



Besides, I miss my heart, broken to three pieces...

with no more strength

„Ó, ľúbiť, ľúbiť stále viac a viac!“ opakovala si zanovito, keď jej vraveli, že láska je prízemný prejav citovej slabosti.
„Žiť!“ volala s úsmevom, keď ostatní šepotali o smrti.
„Tak čo je podľa teba život? A čo je ľúbiť?“
„Hľadieť si z tváre do tváre. Radosť z dobre vykonanej práce. Noc!“ zanietene kričala do sveta, a zvuk tých slov sa odrážal od stien a budil manažérov, obyvateľov panelákov, ľudí bez fantázie.
„Zobuď sa!“ radili jej múdro.
„Ešte nie..“

„Ľúbiť, vravela si!“ posmievali sa jej.
Vzhliadla na nich unavenými očami.
„Ľúbiť, stále viac a viac!“ dobiedzali, lebo nemala kam uniknúť.
„Nechajte ma. Som unavená z ľúbenia. Už nesnívam, už žijem,“ odpovedala.
„Ale žiť je predsa, keď ti hľadí do očí! Žiť je, keď hľadíš do očí ty jemu!“
„Žijem z posledných síl. Chcem zomrieť,“ zašepkala.
A oni odišli spokojní, lebo vedeli, že zvíťazili.

streda 13. apríla 2011

Autoškola alebo Sociána interakcia

Väčšina ľudí, ktorí píšu o autoškole, píšu o prvých dojmoch. Prvá teória, prvá jazda. Prvé úspechy.
Ja samozrejme musím byť výnimkou, preto sa momentálne vypisujem z dojmov z mojej v poradí už tretej jazdy - aj keď niečo prvé tam ozaj je - prvá jazda s druhým inštruktorom. 

Za prvé - som vždy v strese. Keď mám niečo prezentovať, tancovať na venčeku, či jazdiť. Preto som najprv podľa vzoru Ogrima Doomhammera a Thralla poprosila duchov zeme, vetra, divočiny..vlastne Boha, nech ma skľudní a nech mi dá svojho Ducha, ktorý inteligenciou o mnoho, ale mnoho prevyšuje moju. Potom som si spravila vlasy (a boli fakt dobré) na odreagovanie. Hneď mi bolo lepšie. A aká bola jazda?

-Zapneme si stretávacie svetlá.
-Fajn.
-Prepnite na diaľkové.
-Ehm..

-Zapneme si hmlovky.
-Ehm.

-Kam ste sa pozerali, keď ste pridávali plyn?
-Na otáčkomer..
-Kto vám to kázal? To máte mať v uchu! 
-Na tretej jazde..?

Začalo mi pomaly liezť na nervy, že nič neviem, ale to ešte nič nebolo. Pekne sme si to s inštruktorom vysvetlili, však sme ľudia, a potom prišla ďalšia otázka. Úspešne som naštartovala a zaradila jednotku.

-Prvý svetlý bod tejto jazdy. A prečo ste stlačili spojku?
-Aby sa oddelil motor od..od..
-Od?
-Volantu?
-To si musím zapamätať, poviem zajtra na teórii.
-Niee..
-Od prevodovky. To by ste už mohli vedieť. 

Takto to šlo ďalej a ďalej :) Prišlo mi divné, že neviem nič, čo som na minulej a predminulej jazde vedela, ale vravím si, stresy robia svoje. Upokojím sa. Niekde v hĺbke som presne vedela prečo to je. Niekto niečo povedal inštruktorovi, to niečo sa týkalo mňa, a ja o tom viem. Ten niekto ma absolútne nepozná, avšak inštruktor mu môže a nemusí veriť...ale s mojím pozitívnym myslením tomu určite verí. A stres je na svete. Potom sa sústreďte na značky a na to, že prehadzujete do dvojky, nie do štvorky! :D

Poviem vám, strašne mi to šlo zle. Je to možno aj tým, že si ten vodičák vlastne robiť nechcem. Ale čo, keď už som zaň vyhodila toľké peniaze? Musím sa proste vzchopiť, nič iné mi neostáva. 
A ešte posledná hláška:

-Idete si vyskúšať natankovať?
-Ehm..nie.
-Budem ešte trochu drzý..
-(už si začínam zvykať)
- Keď si kúpite za ťažko zarobené peniaze zmrzlinu, necháte ju tam, alebo si ju vezmete?
-Vezmem..
-Tak toto mi prišlo trochu podobné.

Vivat, autoškola! :)