streda 29. augusta 2012

THE PRIEST / KAZATEĽ


THE PRIEST (2011)
Action, Horror, Sci - fi

Keď mám náladu pozerať filmy, väčšinou siahnem po niečom na DVD , čo som už videla, alebo starej klasike, ktorá sľubuje potešenie v rôznych filmových uhloch. Náhradným riešením, pokiaľ sa mi nechce príliš namáhať myseľ kvalitným materiálom, je výber jedného z filmov z môjho disku, ktorý je plný noviniek, ktoré často nestoja za nič. Dnes padol lós na film Kazateľ z roku 2011 režírovaný Scottom Stewartom.

Film sa začína pohľadom do minulosti, kde vidíme kňazov bojujúcich proti upírom v očividne hrôzostrašnej a dlhotrvajúcej vojne. Klasická predtitulková prvá scéna sa zaujímavo vystrieda s grafickým, hoci trochu komickým vyrozprávaním tejto minulosti. Z tohto krátkeho pohľadu sa už klasicky dozvedáme o hlavných hrdinoch, okolo ktorých sa film bude točiť, a mnohí z nás už predpokladajú mnoho zápletiek, i samotný záver filmu.
Dobrým pokusom bolo zobrazenie súčasnej spoločnosti, ktorá je ovládaná Cirkvou a duchovnými,  avšak nevzišlo z neho moc dobrého. Pre tých, ktorí videli V for Vendetta či 1984 sú všadeprítomné obrazovky, opakované heslá a uzavreté mestá s pochmúrnou atmosférou despocie už dobre známe. To, či chcel autor týmto temným vykreslením niečo naznačiť, radšej nerozoberám. V tejto spoločnosti žije aj náš bojovník za lepší svet, ktorý sa pretĺka životom so zavretými očami a oddanosťou ako voči Bohu, tak voči Cirkvi. Z pohľadu sveta je priam prínosom, že upírí rod opäť povstáva, inak by sme do konca filmu pozorovali len stádo ovečiek poslušne nasledujúcich svojich vysokopostavených pastierov.
Efektne, priam Matrixovo vykreslenému kňazovi hodil autor grafického románu do cesty hneď niekoľko citových zápletiek, ktorým sa ale vo filme nedostalo mnoho priestoru, už len kvôli akčným scénam, na ktorých sa film zakladá. Všetky z nich sú navzájom prepojené a poskytujú vcelku dobrý materiál na vnesenie kúsku hĺbky a drámy do deja, bohužiaľ, filmári sa s nimi vôbec nepohrali, iba čo ich pokazili klišeidným scenárom. Okrem „rodinnej“ a „priateľskej“ línie, ktoré sú takto postavené celkom do úzadia a len dopĺňajú celistvosť príbehu, je tu ešte línia neopätovanej lásky medzi Kňazom a Kňažkou, ktorá mala ambície ostať aspoň nepoškvrnená scenárom, ale nakoniec sa tak nestalo a scenáristi nám opäť vysvetlili všetko tak, aby v našej hlave neostal ani jediný nepotrebný otáznik.
B-čkový post – apokalyptický akčák si neodoprel ani typický otvorený koniec, kedy sa znovu spojená elita vydáva bojovať proti zlu, ktoré sa práve prebralo z dlhoročného spánku.
Film si podľa mňa rozhodne nezaslúži nálepku "horror", a poriadne sci - fi by sa mu tiež asi veľmi nepotešilo.Čo sa týka hereckých výkonov, povedzme si úprimne, nestáli za veľa, hoci z toho neviním samotných hercov. Osobne si myslím, ,že talent Paula Bettanyho je oveľa viditeľnejší v dramatických rolách akou bol Dogville, či komických akou bola jeho úloha v Príbehu o rytierovi a takisto viem, že The Priest 2 si určite nepozriem.
Pokiaľ mám sledovať niečo ľahké, rozhodne to bude skôr vydarená komédia ako nevydarený akčák, ktorý sa hrá na vážnu fantastiku.

nedeľa 9. októbra 2011


 

Humans have traveled deserts
voyaged across the vast oceans
even set foot on the Moon.
Sometimes
it seems the only thing we are unable to reach
is an understanding.
  



 

utorok 16. augusta 2011

my immortal

sedím na okraji básne
v idei o atmosfére parížskych kaviarní
za parížskej noci len ja a
stôl s výhľadom na ulicu

sedím na okraji básne
a pozorujem ruch v jej vnútri
už mnoho dní
už príliš mnoho

prichádza čašník dáte si niečo monsieur poet
strhávam sa
nie nie ďakujem odíďte
odíďte

dvanásť dvadsaťštyri štyridsaťosem
mačacích hláv tento chodník je pohrebisko
cintorín štyristotridsaťdva životov
praží slnko a ja zaspávam
naokolo škripot bŕk, bzukot pier
shakespearov, rimbaudov, kraskov
či inej hávede

nechajte ma spať

som unavený, príliš unavený
už dávno nepatrím k vášmu stolu
vydedencov
stále som na okraji
kým vy sa pražíte v kotli plnom potešenia

kurva

raz to napíšem, vravím si
vstávam, krčím ďalší prázdny papier
zasúvam stoličku (pamätaj si, pamätaj si to miesto)
a vraciam (sa) apaticky do reálneho sveta

pondelok 25. júla 2011

My dear friend..

I've dreamed about this day for so long.

I've dreamed about being happy for so long now, and suddenly so many things have come my way and I can't believe it's true. At last the world I am living in seems like a good place to live in. My soul trembles in expectation of things to happen. And still I live in endless fear of failure and destruction. Still my happiness ain't complete.

I consider Finland as one of the most beautiful countries in the world and more than this. I consider it country of my dreams and my promised land. I love it as if it is my homeland although Slovakia will still have the most constant place in my heart. But feelings that I feel towards Finland are much more deep and true than anything I've ever felt to any person. Suomi is my soulmate. Therefore.. I should be happy that my dream is finally coming true. I should be jumping up and down from joy and looking forward to the moment when my foot first sets onto Finnish land. Well.. I do.

But maybe I've dreamed for too long.



Besides, I miss my heart, broken to three pieces...

with no more strength

„Ó, ľúbiť, ľúbiť stále viac a viac!“ opakovala si zanovito, keď jej vraveli, že láska je prízemný prejav citovej slabosti.
„Žiť!“ volala s úsmevom, keď ostatní šepotali o smrti.
„Tak čo je podľa teba život? A čo je ľúbiť?“
„Hľadieť si z tváre do tváre. Radosť z dobre vykonanej práce. Noc!“ zanietene kričala do sveta, a zvuk tých slov sa odrážal od stien a budil manažérov, obyvateľov panelákov, ľudí bez fantázie.
„Zobuď sa!“ radili jej múdro.
„Ešte nie..“

„Ľúbiť, vravela si!“ posmievali sa jej.
Vzhliadla na nich unavenými očami.
„Ľúbiť, stále viac a viac!“ dobiedzali, lebo nemala kam uniknúť.
„Nechajte ma. Som unavená z ľúbenia. Už nesnívam, už žijem,“ odpovedala.
„Ale žiť je predsa, keď ti hľadí do očí! Žiť je, keď hľadíš do očí ty jemu!“
„Žijem z posledných síl. Chcem zomrieť,“ zašepkala.
A oni odišli spokojní, lebo vedeli, že zvíťazili.

streda 13. apríla 2011

Autoškola alebo Sociána interakcia

Väčšina ľudí, ktorí píšu o autoškole, píšu o prvých dojmoch. Prvá teória, prvá jazda. Prvé úspechy.
Ja samozrejme musím byť výnimkou, preto sa momentálne vypisujem z dojmov z mojej v poradí už tretej jazdy - aj keď niečo prvé tam ozaj je - prvá jazda s druhým inštruktorom. 

Za prvé - som vždy v strese. Keď mám niečo prezentovať, tancovať na venčeku, či jazdiť. Preto som najprv podľa vzoru Ogrima Doomhammera a Thralla poprosila duchov zeme, vetra, divočiny..vlastne Boha, nech ma skľudní a nech mi dá svojho Ducha, ktorý inteligenciou o mnoho, ale mnoho prevyšuje moju. Potom som si spravila vlasy (a boli fakt dobré) na odreagovanie. Hneď mi bolo lepšie. A aká bola jazda?

-Zapneme si stretávacie svetlá.
-Fajn.
-Prepnite na diaľkové.
-Ehm..

-Zapneme si hmlovky.
-Ehm.

-Kam ste sa pozerali, keď ste pridávali plyn?
-Na otáčkomer..
-Kto vám to kázal? To máte mať v uchu! 
-Na tretej jazde..?

Začalo mi pomaly liezť na nervy, že nič neviem, ale to ešte nič nebolo. Pekne sme si to s inštruktorom vysvetlili, však sme ľudia, a potom prišla ďalšia otázka. Úspešne som naštartovala a zaradila jednotku.

-Prvý svetlý bod tejto jazdy. A prečo ste stlačili spojku?
-Aby sa oddelil motor od..od..
-Od?
-Volantu?
-To si musím zapamätať, poviem zajtra na teórii.
-Niee..
-Od prevodovky. To by ste už mohli vedieť. 

Takto to šlo ďalej a ďalej :) Prišlo mi divné, že neviem nič, čo som na minulej a predminulej jazde vedela, ale vravím si, stresy robia svoje. Upokojím sa. Niekde v hĺbke som presne vedela prečo to je. Niekto niečo povedal inštruktorovi, to niečo sa týkalo mňa, a ja o tom viem. Ten niekto ma absolútne nepozná, avšak inštruktor mu môže a nemusí veriť...ale s mojím pozitívnym myslením tomu určite verí. A stres je na svete. Potom sa sústreďte na značky a na to, že prehadzujete do dvojky, nie do štvorky! :D

Poviem vám, strašne mi to šlo zle. Je to možno aj tým, že si ten vodičák vlastne robiť nechcem. Ale čo, keď už som zaň vyhodila toľké peniaze? Musím sa proste vzchopiť, nič iné mi neostáva. 
A ešte posledná hláška:

-Idete si vyskúšať natankovať?
-Ehm..nie.
-Budem ešte trochu drzý..
-(už si začínam zvykať)
- Keď si kúpite za ťažko zarobené peniaze zmrzlinu, necháte ju tam, alebo si ju vezmete?
-Vezmem..
-Tak toto mi prišlo trochu podobné.

Vivat, autoškola! :)

sobota 15. januára 2011

Všetko najlepšie, the Carpet people!

V roku 1971 spravil mladý Terry Pratchett jednu veľmi odvážnu vec. Počas interview s Petrom Banderom van Durenom, riaditeľom istého vydavateľstva, sa zmienil, že aj on sám, vtedy redaktor Bucks Free Press, už napísal jednu knihu. Povedzme si pravdu, dosť chabý pokus. Ale Terrymu sa už vtedy darilo s príbehmi pre deti v každodennom stĺpiku, a dnes už vieme, že aj tento pokus vyšiel.


Koberčania (preferujem český  názov Kobercové) vyšli o tri roky neskôr ako Terryho prvý kniha a boli slávnostne uvítaní na svete v oddelení kobercov v jednom z Londýnskych obchodov. 

Dnes Terryho ľudia oslovujú Sire, a on sa snaží nepoddať sa zákernej Alzheimerovej chorobe. A ja som mu dnes dopísala svoj list.Už sú len dve veci, ktoré ma delia od jeho prečítania samotným Majstrom:
- zistenie o spiatočných kupónoch, cene a poštových známkach
- pár kilometrov súše a morskej vody

V poslednom čase im nič nerobí väčšiu radosť, než myslieť na to, že jeden deň sa možno rytier Anglického kráľovstva pousmeje nad mojím chabým pokusom. To fantasy pomyslenie ma teší viac, než mnoho reálnych vecí nachádzajúcich sa okolo mňa.
A preto sa s vami podelím o jedno Majstrovo dielo, zvané

Death and What Comes Next



When Death met the philosopher, the philosopher said, rather excitedly: "At this point, you realise, I'm both dead and not dead."
There was a sigh from Death. Oh dear, one of those, he thought. This is going to be about quantum again. He hated dealing with philosophers. They always tried to wriggle out of it.
"You see," said the philosopher, while Death, motionless, watched the sands of his life drain through the hourglass, "everything is made of tiny particles, which have the strange property of being in many places at one time. But things made of tiny particles tend to stay in one place at one time, which does not seem right according to quantum theory. May I continue?"
YES, BUT NOT INDEFINITELY, said Death, EVERYTHING IS TRANSIENT. He did not take his gaze away from the tumbling sand.
"Well, then, if we agreed that there are an infinite number of universes, then the problem is solved! If there are an unlimited number of universes, this bed can be in millions of them, all at the same time!"
DOES IT MOVE?
"What?
Death nodded at the bed. CAN YOU FEEL IT MOVING? he said.
"No, because there are a million versions of me, too, And...here is the good bit ...in some of them I am not about to pass away! Anything is possible!"
Death tapped the handle of his scythe as he considered this.
AND YOUR POINT IS...?
"Well, I'm not exactly dying, correct? You are no longer such a certainty."
There was a sigh from Death. Space he thought. That was the trouble. It was never like this on worlds with everlastingly cloudy skies. But once humans saw all that space, their brains expanded to try and fill it up.
"No answer, eh?" said the dying philosopher. "Feel a bit old-fashioned, do we?"
THIS IS A CONUNDRUM CERTAINLY, said Death. Once they prayed, he thought. Mind you, he'd never been sure that prayer worked, either. He thought for a while. AND I SHALL ANSWER IT IN THIS MANNER, he added. YOU LOVE YOUR WIFE?
"What?"
THE LADY WHO HAS BEEN LOOKING AFTER YOU. YOU LOVE HER?
"Yes. Of course."
CAN YOU THINK OF ANY CIRCUMSTANCES WHERE, WITHOUT YOUR PERSONAL HISTORY CHANGING IN ANY WAY YOU WOULD AT THIS MOMENT PICK UP A KNIFE AND STAB HER? said Death. FOR EXAMPLE?
"Certainly not!"
BUT YOUR THEORY SAYS THAT YOU MUST. IT IS EASILY POSSIBLE WITHIN THE PHYSICAL LAWS OF THE UNIVERSE, AND THEREFORE MUST HAPPEN, AND HAPPEN MANY TIMES. EVERY MOMENT IS A BILLION, BILLION MOMENTS, AND IN THOSE MOMENTS ALL THINGS THAT ARE POSSIBLE ARE INEVITABLE. ALL TIME SOONER OR LATER, BOILS DOWN TO A MOMENT.
"But of course we can make choices between-"
ARE THERE CHOICES? EVERYTHING THAT CAN HAPPEN, MUST HAPPEN. YOUR THEORY SAYS THAT FOR EVERY UNIVERSE THAT'S FORMED TO ACCOMMODATE YOUR 'NO', THERE MUST BE ONE TO ACCOMMODATE YOUR 'YES'. BUT YOU SAID YOU WOULD NEVER COMMIT MURDER. THE FABRIC OF THE COSMOS TREMBLES BEFORE YOUR TERRIBLE CERTAINTY. YOUR MORALITY BECOMES A FORCE AS STRONG AS GRAVITY. And, thought Death, space certainly has a lot to answer for.
"Was that sarcasm?"
ACTUALLY, NO. I AM IMPRESSED AND INTRIGUED, said Death. THE CONCEPT YOU PUT BEFORE ME PROVES THE EXISTENCE OF TWO HITHERTO MYTHICAL PLACES. SOMEWHERE, THERE IS A WORLD WHERE EVERYONE MADE THE RIGHT CHOICE, THE MORAL CHOICE, THE CHOICE THAT MAXIMISED THE HAPPINESS OF THEIR FELLOW CREATURES, OF COURSE, THAT ALSO MEANS THAT SOMEWHERE ELSE IS THE SMOKING REMNANT OF THE WORLD WHERE THEY DID NOT ...
"Oh, come on! I know what you're implying, and I've never believed in any of that Heaven and Hell nonsense!"
The room was growing darker. The blue gleam along the edge of the reaper's scythe was becoming more obvious.
ASTONISHING, said Death. REALLY ASTONISHING. LET ME PUT FORWARD ANOTHER SUGGESTION: THAT YOU ARE NOTHING MORE THAN A LUCKY SPECIES OF APE THAT IS TRYING TO UNDERSTAND THE COMPLEXITIES OF CREATION VIA A LANGUAGE THAT EVOLVED IN ORDER TO TELL ONE ANOTHER WHERE THE RIPE FRUIT WAS?
Fighting for breath, the philosopher managed to say: "Don't be silly."
THE REMARK WAS NOT INTENDED AS DEROGATORY, said Death. UNDER THE CIRCUMSTANCES, YOU HAVE ACHIEVED A GREAT DEAL.
"We've certainly escaped from outmoded superstitions!"
WELL DONE, said Death. THAT'S THE SPIRIT. I JUST WANTED TO CHECK.
He leaned forward.
AND ARE YOU AWARE OF THE THEORY THAT THE STATE OF SOME TINY PARTICLES IS INDETERMINATE UNTIL THE MOMENT THEY ARE OBSERVED? A CAT IN A BOX IS OFTEN MENTIONED.
"Oh, yes," said the philosopher.
GOOD, said Death. He got to his feet as the last of the light died, and smiled.
I SEE YOU...

nedeľa 28. novembra 2010

milí moji fanúšikovia,

takto sa zdraví ľuďom na svojom blogu Zuzana Smatanová. Ako jej fanúšik som veľmi rada, že nám začne vždy tak familiárne. Požičiam si to iba pre tento krát, lebo neviem, ako začať.
Nuž, nová báseň..
nuž, jedna z tých, ktoré nemajú názov.
Z tých, ktoré nebude čítať množstvo ľudí, a nestane sa slávnym dielom.
Moja.

-almost martin-
tak, ako zunia husliam struny
tak, ako zneje harfy hlas
keď človek číta osud z ruín
taká tiež sila planie v nás

taká tiež sila v jednom dychu
ni hudby tón hrať nemusí
len z duše k očiam zničiť pýchu
kým poznanie v nás udusí

a zveriť sebe svoje dlane
kým Bohu svojmu osud svoj
a nezastaviť nečakane
lež pokračovať stoj čo stoj

a potom: múza, kráčaj s nami
a svoje rady ľudstvu váž!
a ty - na dne, či vyrovnaný
človek, len vzdať sa nedokáž

buď kráľovstva si svojho vedom
bo myseľ čistá je tvoj chrám
a plň ju stále novým smädom
vnes nový obzor do jej brán

a nestavaj ju hlúpym hrám
bo otráviš ak svoju myseľ
tým istým jedom padneš sám

(tam cesta tvoja stratí zmysel)



pondelok 18. októbra 2010

Salingerova

Moje veľdielo..
Veľdiela sú určené k tomu, aby ich nik nechápal. Aby upadli na dvadsať-stopäťdesiat rokov do zabudnutia, a aby sa potom mohli prebudiť vyleštené citom a iskrou všeobecne stúpajúcej inteligencie niektorých vnímavých jedincov do nového života. Mne bude stačiť, keď môj pán Ivanov raz zistí, že táto poviedka je o ňom. A usmeje sa.

Salingerova


-Haló, je tam pán Ivanov?
-Počkaj chvíľu, hneď ti ho dám.
ozve sa v telefóne hlas a potom ešte zakričí:
-Otec!
-Tu som.
-Máš telefón.
-Samozrejme, že mám. Myslím, že si ho práve zdvihol.
Kdesi v diaľke sa ozve tichý ženský smiech.
-Chce ťa nejaké dievča.
pokračuje ten, čo zdvihol telefón.
-Ozaj?
Hlas Alexeja Ivanova je unavený a sympatický a ja si predstavujem pokojného postaršieho pána so šedivou bradou ležiaceho ešte v modrej košeli a o čosi tmavších nohaviciach na pohovke so zatvorenými očami. Prstami jednej ruky sa dotýka pohára s čiernou kávou, položeného na zemi.
-Myslím, že mamičke sa to nebude páčiť. Všetky dievčatá musia chcieť práve Ivanova.
Smiech sa ozve znovu a s ním aj hundranie hlasu pri telefóne a vŕzganie – čohosi.
-Pán Ivanov?
spýtam sa prvá, keď ho počujem zdvihnúť slúchadlo.
-Som si istý, že áno.
-Ste rušňovodič?
-Aj to. Prečo?
Odmlčím som sa, zamysliac sa nad jeho odpoveďami.
-Vŕzga vám pohovka.
Je to oznam so spýtavým podtónom. Zodpovedaný je s vážnou vtipnosťou.
-Vŕzga.
-Išli ste predsa nákladným vlakom smerom na Leningrad predvčerom okolo pol druhej.
Znovu oznam.
-Šiel.
-Potešilo vás moje kývanie?
Alexej Ivanov sa odmlčí.
Nestrácam nádej, že vie, o čom hovorím.
-Moja manželka vás vrúcne pozdravuje.
Vedel.
-Vrúcne ďakujem a prajem dobré zdravie.
Smiech.
-No?
-Potešilo, ba spôsobilo mi nemalú radosť, keď smiem povedať.
-Usmiali ste sa?
-Usmieval som sa celú cestu – potom.
Usmejem sa.
-A preto-
-Volám sa Tatiana.
-Tatianka,-
-Tatiana, a áno, môžete ma niekedy previezť na tom vlaku.
Ticho.
-Pravdaže, ak mi to dovolia rodičia.
Smiech.
-Dobre.
-A pán Ivanov?
-Áno, Tatiana?
-Mali ste pred chvíľou
zatvorené oči?
Ticho.
Je počuť môj rýchly dych.
-Hlavne ich nezatváram pred nebezpečenstvom.
-Ber to ako radu do života.
-Zapíšem si to.
-Zbohom, Tatiana.

utorok 13. apríla 2010

môj Bôh je sexi a je len môj x)

..len keby sa mi tak chcel ukázať. Aspoň raz, a zbaviť ma pohodlnosti a lenivosti a dať mi odvahu a túžbu len po tom najlepšom.
Keby si na chvíľu sadol na kraj mojej postele, pohladil ma po vlasoch a povedal: "Cez všetky tvoje prezývky vidím tvoje pravé meno. Cez všetky tvoje masky vidím tvoju pravú tvár. Som tu celú noc, tak kľudne plač a rozprávaj -  čo všetko sa stalo, kým si bola preč? Lebo ja som tu na teba čakal mnoho dní. Preháňaj a spomínaj. A teš sa, lebo mám pre teba pripravené veci, o akých sa ti nesnívalo."
A ja by som zavrela oči a pokojne zaspala s vyznaním lásky na perách: "Ľúbim ťa!"


~˙~

 (skúšam ťa cítiť, často je to boj..)

Si ten, ku ktorému sa modlím v noci
si ten, ktorého stále milujem, hoci
si tiež ten, o ktorom pochybujem stále.
Si ten, kto zachráni ma, keď mám na mále, 
a vie, čo mi treba, keď sama netuším.
Vždy pohladí ma na duši 
keď usmeješ sa na mňa
a dáš mi jasné hviezdy tvojho sveta - za dňa.
Si ten, čo krotí moju náruživosť,
si ten, čo vyháňa mi z duše clivosť,
si moja vášeň, keď na kolená padám
a moje zúfalstvo, keď strácam ťa a hľadám.
Si ten, koho nemám v realite,
ten čo vie, ako sa chytá v žite
a ako hučia listy stromov vo vetre.
Si ten, čo na ľudí nemá dva metre
a ľúbi všetkých bláznov rovnako
a budí vo mne neistotu tak ako
všetko, čo mi je toľko neznáme
(aj keď sa vcelku dlho poznáme)
si ruka, čo dvíha nás, keď padáme?

nedeľa 11. apríla 2010

Bolesť..spôsobená čímkoľvek..bolí

Bolelo ma písať túto úvahu, nedobrovoľne, a ešte k tomu na danú tému..ale čo sa dá robiť. Po niekoľkých hodinách práce to dopadlo nejak takto, aj keď nejaké škrty sa konali ešte v škole..nech žijú úvahy :P

Bolesť spôsobená jazykom je väčšia, ako bolesť spôsobená mečom.

Bolesť je pocit, ktorý má rád málokto z ľudí. Bolesť je niečo, čoho vo svojom živote chceme zažiť čo najmenej, a čomu sa chceme vyhýbať ako to len ide. Ale čo ak to nejde?
Každý z nás, hoci nechtiac, už zažil istú dávku bolesti, aspoň raz v živote si odrel koleno, keď spadol z bicykla, alebo sa porezal - a iste to nikomu nebolo príjemné a chcel čo najskôr, aby tá bolesť odišla. Samozrejme. Každý človek má predsa prah bolesti, ktorý mu určuje, koľko vydrží, a čo už je pre jeho telo príliš.
Ja sama bolesť neznášam veľmi dobre a preto patrí medzi veci, ktorých sa v živote bojím. Osobne dokážem ťažko zniesť aj pichnutie špendlíkom a ranu cítim ešte dlho potom, ako sa zahojí. Keď som bola mladšia, často som celé noci preplakala kvôli bolesti zubu, ucha, či kvôli rozbitému kolenu a dodnes si pamätám na najhoršie úrazy, ktoré lemovali cestu z môjho detstva.
Áno, bolesť nás často prinúti kričať, zatínať zuby, či plakať, a má miesto v našej mysli ešte dlho potom, ako odíde z nášho tela.
Ale existuje iba jeden druh bolesti, ten, ktorý nám rozožiera telo a mučí naše zmysly?
Psychická bolesť je často podceňovaná a prehliadaná, pretože sa stala každodennou súčasťou nášho života a nášho sveta.
Podľa môjho názoru sme my, ľudia, odborníci v spôsobovaní bolesti. Prečo? Lebo hoci sa oháňame tvrdením, že už nie sme v stredoveku, zrušili sme telesné tresty a väčšina z nás nedokáže len tak zabiť človeka, či spôsobiť mu ranu a pokojne sa prizerať vytekajúcej krvi, našli sme iný, pohodlnejší a ľahší spôsob, ktorý toľko nezaťažuje naše svedomie, a nešpiní naše ruky. Slová!
Mnohí z vás si možno pomyslia, že som asi nezažila skutočnú bolesť, keď mám taký primitívny a nesprávny názor, že som ešte nedostala poriadny úder pod rebrá. Možno som naozaj ešte príliš mladá a naivná, ale bolesť už dávno pre mňa znamená čosi úplne iné ako krv, modriny a odreniny. Hoci sa bojím fyzickej bolesti a naozaj sa desím predstavy, žeby si na mne chcel niekto násilím vybiť svoju zlosť, väčší strach mám zo zlých slov. Z toho, že mi niekto, koho mám rada, povie, že ma nenávidí a nechce ma už nikdy vidieť, alebo mi vykričí rovno do tváre iné veci, ktoré by som nechcela počuť od neznámeho, nieto ešte od milovenej osoby, pretože ako povedala Božena Benešová, „slová milovaných sa v našich dušiach vytesávajú do kameňa“. Tie dobré, aj tie zlé.
A takisto ako zbrane, aj slová v nás zanechávajú následky a rany. No podstatný rozdiel medzi nimi je, že na bolesť spôsobenú zbraňou si za pár dní, mesiacov, či rokov už nedokážeme spomenúť, nevieme privolať späť ten pocit, ktorý nás nútil plakať, keď sa nám to, či ono zranenie stalo. Môžme si pamätať situáciu, človeka, pohľad v jeho očiach, či ako sme to celé prežili, ale tá istá bolesť v nás už znovu nezarezonuje. Pocit, aký do nás vlejú kruté slová nenávisti, nezáujmu a chladu z úst priateľa, brata, sestry, či inej nášmu srdcu blízkej osoby sa vracia neustále, znova a znova, aj keď sa statočne tvárime, že nás to neranilo. Aj keď úprimne odpustíme, zabudnúť sa nedá a ten pocit nás z ničoho nič môže zasiahnuť o pätnásť či dvadsaťpäť rokov a bude stále nezmenený, nestratí na význame, tvrdosti ani intenzite.
Bol pekný zimný podvečer, keď som šla ako sotva pätročné dieťa s otcom pekne za ruku do obchodu, už si nepamätám po čo, ale ten večer sa stal osudným pre moju ľavú hornú končatinu. Alebo aspoň poriadne bolestivým, pretože kým som čakala pred obchodom a kĺzala sa na ľade, ten sa pod mojimi nohami rozhodol, že ma už ďalej nebude znášať a ja som narazila ľakťom na naozaj tvrdú dlažbu. To bolo kriku a plaču! Nemyslím, že otec vôbec stihol kúpiť to, po čo do toho obchodu vkročil. Pamätám si, akú som mala sadru a ako som nemusela v škole písať a ako ma celé týždne všetci obskakovali. Fuh, to bola bolesť! Vlastne, nie. Nepamätám si ani na jednu minútu bolesti, ktorá nedovoľovala môjmu lakťu sa pohnúť, aj keď isto viem, že tam bola. Ale bolesť, ktorú som cítila pri každej jednej hádke s jedným z mojich priateľov alebo s mojou sestrou si nemusím predstavovať, dokonale ma vie zasiahnuť kedykoľvek dostane príležitosť a stále pretrváva skrytá niekde v mojom vnútri, a bola by som stokrát radšej, keby chvíľu bolela a potom sa zahojila ako môj prasknutý lakeť.
Aj keď možno mnohí nesúhlasia, slová sú mocné. Tak ako guľky, ani vyrieknuté slová sa už nikdy nedajú vrátiť späť a dokážu zraniť prinajmenšom takisto. Victor Hugo povedal, že „slovo má jemnosť vánku a silu blesku“. Áno, slová môžu búrať a môžu budovať. Môžu prinášať život, ale aj smrť. Je len na nás, ktorú možnosť si vyberieme, ale mali by sme tak urobiť čím skôr, lebo v dobe zbraní a vojen, keď sme všetci pohltení tonami každodenného násilia, čoraz menej rozmýšľame nad tým, čo svojimi slovami vlastne spôsobujeme. Ak sa dnes všetci rozhodneme pre to správne slovo, pre dobré slovo namiesto zlého, nebude budúci svet o pár rokov aspoň trochu lepší? Myslím, že stojí za to to vyskúšať.

povedz,

duše
ticho
a sneh

dúše padajú
ticho padá
sneh padá

duše padajú do snehu
sneh padá do ticha
ticho padá do duší


dopadnú? nedopadnú?
a keď sneh zmizne
a ticho zmizne
dopadnú hlučne .. a tvrdo?

štvrtok 18. marca 2010

The Road

to walk makes the only sense
to make just one small difference
however hard and long it seems
the life is - to find what it means

to fall and die - that's where we go
wherever from the rivers flow
to fall and die - that's what we get
we're through the life and can't forget

life is the road, death is the end
and what comes next on us depends
but what if life is a way and key?
a little chance for you :) and me..

life is the road, LIFE is the end 
nothing less than finding a friend
and then suddenly say goodbye
and learn the secret How to die

within the flowers, summer, snow
there is a place that we all know
home, love and cherry wind
(need to know another hint?)

and when the ground is cold, with rocks on it
doesn't matter 'cause people we're to meet
can' be forgotten ever after
that's how the rocks can bring a laughter


keep walking your road strong and straight
keep walking! if you have a faith
in any sense your walking has

no need to talk about the rest :)
for Lucy

sobota 6. marca 2010

0004

"Mistře,
je tomu sedm let a pár měsíců, co jsme se pokoušeli poklonit se Vám ve Stradfordu, ve Vaší hrobce. Byla neděle. Pro mě to byla neděle několikanásobně památná, nezapomenutelná."
(Jan Werich - List Shakespearovi)

Aj dnes je nedeľa.
"Zapomenutelná."
Ničím výnimočná, možno akurát tým, že sa práve začala a ja už..vlastne ešte stále som hore (Vlastne som dole, na Zemi, ale hore, na deviatom poschodí, a hore, na stoličke, ale možno duševne celkom dole..). A nechce sa mi dýchať, a to z čisto prozaického dôvodu - že smrdím od cigariet a som unavená už aj na dýchanie. A predsa tu stále sedím, na rukách krvavé škvrny, na tvári zaspatý výraz, a píšem o tom, že je nedeľa. Keby ste náhodou nevedeli.
Nedeľa je pre kresťanov odjakživa sviatok, a ja si práve teraz uvedomujem, že je čo oslavovať. Pozriem o pár metrov ďalej, kde na doske na šuhajdy, ktorú som si privlastnila, leží krvavý odtlačok Ježiša Krista a znovu mi napadne, aký to bol frajer, keď si ešte aj tvár vedel odtlačiť tak, aby to nejak vyzeralo. Skúšala som to včera, prirodzene nie s krvou, ale s vodovými farbičkami, ako malé dieťa, ktorému sa viac pozdáva vlastná tvár než papier, a vôbec to nevyzeralo dobre. Holt, Ježiš mal na toto asi talent (ako aj na hromadu ďalších vecí).
A tak momentálne mierne pasívne oslavujem to, že žijem, a že mám dosť strachu na to, aby som žila ďalej. To, že väčšina ľudí nechápe, a tí čo chápu nie sú tí praví. Oslavujem to, že hudbou sa dá liečiť skoro každá bolesť, ktorá príde, a nemusíte mať na to ani predpis, ani za to nezaplatíte obrovské sumy platobných prostriedkov.

Chcela by som povedať toľko vecí, ale neviem ako ich vyjadriť a neviem komu ich adresovať. A eviem, ktoré z nich sú tie pravé, a ktoré nie sú z hĺbky mojej duše. Keď to zistím, pochybujem, že o tom dám niekomu vedieť. Možno napíšem Mistrovi zo Stradfordu, vkladám v jeho literárneho ducha veľké nádeje. Raz z neho niečo bude.

Užite si nedeľu, a skúste napísať poviedku o sýkorkách. Potom sa uvidí, či myslíme na rovnaké veci.
A pamätajte: Svíčka slunci světlo nepřidá.
Dobrú :)

pondelok 22. februára 2010

Malý princ

a hľadí
a ja hľadím na neho
a búrkou zneje to jeho
„Nakresli...“

a usmieva sa
a mne žiaria oči
ticho sa prehlbuje
a porozumenie tiež

„...nakresli...“

Chcem papier
Chcem púšť a lietadlo
čo by sa pokazilo
Vieš, tak ma napadlo...
čo keby?

a hľadí
ako kreslím
a ja sa usmievam
a jemu žiaria oči
ticho sa prehlbuje
a porozumenie tiež





( Niekde ďaleko si ty a tvoja hviezda a ja chcem, aby si vedel, že táto báseň je stále aktuálna. Stále ťa hľadám)

nedeľa 14. februára 2010

človek sa predsa nemôže mať vždy fajn

a niekedy to fakt nejde.
Niekedy je celý svet okolo úplne neuveriteľný
ak vôbec je.
Niekedy sa ťažko dýcha a nieje to vinou odstraňovania dažďových pralesov.
Niekedy nepomáha ani hudba, ani slová, ani pohľad..
a všetko čo môžeš je zavrieť oči a počkať, kým minieš všetky slzy.
Niekedy tri bodky vyjadria najlepšie, čo (ne)chceš povedať
...

tma

štvrtok 11. februára 2010

Having trouble with Eli-san

Najskôr...kto je to vlastne Eli-san?

Skúste to uhádnuť sami:






















Pravda, možno sa na tomto svete nájde ešte nejaký inteligentný človek  - je to myš. 
Malá tenká chlpatá biela myš s červenými očami, ktorá sa volá Eli, ale bežne sa toto oslovenie "zdlžuje" na Elizabeth, Eliška, Elemíra, Eleonóra, Eliana, Elena,.. a čokoľvek, čo ma v tej chvíli napadne. Dostala som ju na sedemnáste narodeniny od otca a bolo to dosť veľké prekvapenie. Našťastie predtým sme už doma chovali dvoch škrečkov, tak má Eli-san nielen kde bývať, ale nemusí sa báť, žeby jej u mňa niečo (príliš) chýbalo.

Problém je v tom, že Eli je menšia než škrečok a o dosť rýchlejšia..
A tak prišla streda večer, po jedenástej som sa premiestnila do obývačky (som chorá a segra "nechce mať v izbe chorý vzduch") dokresliť obrázok, pozrieť nejaký film a - spať. 
Film som si našla ozaj dobrý, bola to americká komédia z '98 nazvaná "Podvodníci", po anglicky s českými titulkami. Radosť počúvať (a pozerať). 
Ako sa blížila polnoc, moje periférne videnie zaregistrovalo akýsi pohyb v kúte obývačky. "Ja už vidím biele myši," bolo by vhodné pomyslieť si. Ale na také žarty nebol čas, pretože Eli-san sa pokojne prechádzala okolo bambusu vo váze a mne razom bilo srdce dvakrát rýchlejšie. Nahodila som milý úsmev a priateľský hlas, keď som sa k nej približovala: "Elianka, srdiečko, a ty tu čo robíš? No poď sem, vari sa ma nebudeš báť, pooď, zlatíčko.." Po pár pokusoch som ju konečne ako-tak držala v dlaniach a potichu mierila do izby, pričom som mala pocit, že na mieste skolabujem. Rozsvietila som svetlo a s Elišou v rukách som si sadla k sestre na posteľ.  Chvíľu trvalo, kým som ju zobudila, a ďalšiu, kým bola schopná vnímať. Potom sa začala premyslená tichá dôkladná obhliadka klietky, ale keďže sme nenašli jedinú dieru, kadiaľ by sa (podľa nás) Eli mohla prepchať, dosť nás to vzalo, že máme v dome takú kúzelníčku (teda asi len mňa, segru to po chvíli prestalo baviť a ľahla si znovu spať, keďže ona ráno vstávala do školy). Ja som nakoniec obložila Elinu klietku tvrdým papierom, ktorý som drôtikmi prichytila o mreže a šla som nas5 do obývačky, ale žeby sa mi dvakrát dalo spať..? 
To bolo okolo trištvrte na jednu. Nastavila som si budík na tretiu, aby som ju mohla ísť skontrolovať..
..a asi o 1:15 otvorila dvere segra s Eli v rukách (určite sa tá potvorka vtedy škodoradostne smiala). Že počula šušťanie v koši. Oh-my-josh! Nasledovala ďalšia dlhá diskusia o tom čo a ako, až sme nakoniec Eli v klietke zavreli do skrinky (z ktorej sme najprv všetko vybrali), z ktorej sa nemala ako dostať, aj keby vyšla z klietky. 
Nuž, ešte zo dvakrát v noci sme ju vymákli mimo klietky a priznám sa, že mi nebolo všetko jedno. :D 



A tak prešla noc a nastalo ráno, deň druhý..bla bla bla :D

Časom som nadobudla presvedčenie, že Eli nebude chcieť ujsť cez deň, keď sú okolo nej ľudia, takže keď som prišla domov od doktorky a byt bol prázdny, zapla som počítač a začala inštalovať tlačiareň. No aké to bolo prekvapenie, keď som zbadala Eli na klietke..z vonkajšej strany! "No moja milá, ty mňa takto šáliť nebudeš," pomyslela som si, sadla si obďaleč a odrazom v zrkadle pozorovala Elino šialené lezenie po klietke. Po dosť dlhom čase a jednom (Elinom) podarenom pokuse som konečne s otvorenými ústami zízala na tú malú chlpatú vec, ako sa tlačí von pomedzi pár rozšírených mreží. Skoro ma porazilo, keď zastala asi v polke, a vyzeralo, že s ňou nepôjde pohnúť ani do jednej strany.
Voila, teraz je okolo dvojice inkriminovaných mreží drôt a nech sa krpec snaží ako chce, nejak jej to už nejde.

Ale aj tak ju dám na noc radšej do skrine..
:D

streda 10. februára 2010

o čo tu vlastne ide (do bot mu tekla voda, do duše záře hvězd)

je tu ešte jedna možnosť, že by to bolo tým, že som chorá a nemám čo robiť, len tak posedávam v mojej izbe v župane a mám taký ten divný pocit, keď už ma neuspokojí čítanie, ani pozeranie filmov, či pozeranie z okna, či pozeranie na Eli, ako sa predvádza pred každým, kto príde. Nie žeby mi nevyhovovalo to, že môžem vstať o desiatej a ísť spať o tretej ráno, ale predsalen, trochu pohybu ešte nikomu nezaškodilo (ak o tom máte iný názor, dajte vedieť a ja to zvážim). Preto tu prichádza mne do cesty moja múza, ktorá ale väčšinou mlčí, a ja jej potom napriek spravím čosi, čo sa jej isto nepáči - nakreslím niečo, napíšem, zostrojím..a podobne.
To je snáď aj dôvod týchto a ďalších príspevkov na tejto adrese, ktorú pravdepodobne nik nebude čítať - zbaviť sa nudy a prebytočných slov, ktoré sa potrebujú dostať von, aj keď nemajú ľuďom čo povedať.

Aj včera v noci som namiesto spánku robila užitočnejšie veci a medzi inými som dočítala knihu, ktorú som si kúpila vo výpredaji v knižnici za..štyridsať centov, ak si dobre pamätám. Volá sa Pavilón polozapomenutých snů, napísal ju Jaroslav Hovorka a ja som ju mala pri posteli odloženú predpokladám, že viac, než pol roka. Keď som sa k nej teraz konečne dostala, prečítala som ju asi za tri dni a dozvedela sa veľa múdrych vecí, ktoré sa rozprávajú v Číne, a veľa vtipných vecí, ktoré kedysi povedal slávny a mne veľmi sympatický Jan Werich.
Napríklad.

Neboj se,
dokud jsi tu, není tu smrt,
až tu bude, nebudeš tu ty.

Alebo.

Modrá je žena a jaro.
Nesmrtelnost a dřevo.
Modrý je mír.
              Červená je muž a léto.
              Nezničitelnost a oheň.
              Srdce a radost.
              Štěstí a přátelství.
              Bohatství a láska.
Bílá je stáří a podzim.
Smutek a smrt.
Odchod a zánik.
Bída a chudoba.
              Černá je zima.
              Voda a zkáza.
Žlutá je země.
Žlutá je vlast.
Žlutý je zralý život.
Žlutá je krajina mrtvých.
              Oranžová je moje láska..


a o čo tu vlastne človeku ide sa dozviete v kapitole ČÍŇANI na strane 39 :)

utorok 9. februára 2010

Elegantne

Chcela by som. Chcela by som zomrieť. Ale nie nejak úboho, lacno. Skôr nejak starosvetsky, viktoriánsky, možno anticky.

Čierne atramentové pero, presnejšie jeho hrot sa kĺzal po povrchu zašednutého recyklovaného papiera a večerný súmrak sadal na zem, pretože jeho myšlienky boli ťažšie ako vzduch.

Vytratiť sa zo sveta nenápadne ako biely dym rozplývajúci sa do modrej oblohy, alebo zomrieť hrdinsky ako zoťatý strom, nechať sa upáliť zaživa mileneckou dvojicou, svojou spopolnenou dušou zohrievať ich telá, ich pohľady, ich objatia plné lásky.

Aj jej myšlienky boli ťažšie ako vzduch. Sadali na listy papiera celkom uvoľnene, hoci trochu nakrivo, pretože nemala podložku. Vrstva čierneho atramentu pripomínala zrazenú krv so sladkým nádychom čiernych ríbezlí.

Vznešene (ale ani to ešte nie je to správne slovo). Žiadne namáhanie svalov, kostí, orgánov. A veľmi málo bolesti. Smrť by nemala byť hektická a uponáhľaná. Ako všetky ženy, ktoré celý život čakajú na toho pravého muža – a stále naivne veria, že taký existuje. Keď sa ho nakoniec dočkajú, len tak sa ho nepustia. Vychutnajú si ho.


Cvakla zámka, no nik v dome si to nevšimol. Manžel, deti. Hrali scrabble v kuchyni a vôbec netušili, že slovo, ktoré dnes vyhrá, neurčujú oni. Na hornom poschodí, v zamknutej mramorovej kúpeľni, bolo mramorové ležadlo a pod ním kamenná miska.

Potom aj celý váš život smeruje k jednému bodu, k jednému stretnutiu, ktoré je len pre vás a nik sa vás neopováži vyrušiť. Absolútne súkromie. Netreba sa namáhať ani snažiť, rozhovor začne úplne pomaly a nenútene.

Samozrejme, nebol to pravý mramor. Pravý mramor sa dnes zháňa strašne ťažko. To je realita. Vrátiť sa aspoň nachvíľu do čias bieleho kameňa a červeného vína, to bude ... alebo skôr nebude.

Vychutnať si to ako posledný nádych šťastia. A prvý výdych.


Pero odpočívalo položené na papieri tam, kde atrament urobil poslednú bodku .. alebo prvú? Pohár ríbezľovej limonády s farbou krvi nezúčastnene stál na dne vane a z ruky, ktorá bola v elegantne nalomenom uhle spustená z kamenného ležadla, jedna po druhej, nenáhlivo kvapkali malé ríbezľové kvapky do pred časom bielej kamennej misky.

Officialy


Tento blog tu bol už od roku 2007, a práve 9.2. 2010 som sa rozhodla, že znovu začne fungovať (ako keby sa dalo povedať, že fungoval). Veľa neviem o tomto systéme, ale verím, že časom si zvyknem a dokončím nielen dizajn, ale pridám aj také veci, čo sú pre mňa teraz španielskou dedinou, napríklad rozdelenie príspevkov :) O mne sa dozviete časom, o mojom okolí aj o mojom svete, to všetko (snáď) bude v príspevkoch a obrázkoch..teraz už len:


Jin - jang. Spojením obou vzniká život. Smrt je oddělení jinu od jangu. Něco je víc jin, neco víc jang. Citlivý člověk to dokáže vycítit.

Jin je dívka i Měsíc. Voda a tma. Země. Chlad a ticho. Klid.
 
Noc.