THE PRIEST / KAZATEĽ

THE PRIEST (2011)

Action, Horror, Sci - fi

Keď mám náladu pozerať filmy, väčšinou siahnem po niečom na DVD , čo som už videla, alebo starej klasike, ktorá sľubuje potešenie v rôznych filmových uhloch. Náhradným riešením, pokiaľ sa mi nechce príliš namáhať myseľ kvalitným materiálom, je výber jedného z filmov z môjho disku, ktorý je plný noviniek, ktoré často nestoja za nič. Dnes padol lós na film Kazateľ z roku 2011 režírovaný Scottom Stewartom.

Film sa začína pohľadom do minulosti, kde vidíme kňazov bojujúcich proti upírom v očividne hrôzostrašnej a dlhotrvajúcej vojne. Klasická predtitulková prvá scéna sa zaujímavo vystrieda s grafickým, hoci trochu komickým vyrozprávaním tejto minulosti. Z tohto krátkeho pohľadu sa už klasicky dozvedáme o hlavných hrdinoch, okolo ktorých sa film bude točiť, a mnohí z nás už predpokladajú mnoho zápletiek, i samotný záver filmu.

Dobrým pokusom bolo zobrazenie súčasnej spoločnosti, ktorá je ovládaná Cirkvou a duchovnými,  avšak nevzišlo z neho moc dobrého. Pre tých, ktorí videli V for Vendetta či 1984 sú všadeprítomné obrazovky, opakované heslá a uzavreté mestá s pochmúrnou atmosférou despocie už dobre známe. To, či chcel autor týmto temným vykreslením niečo naznačiť, radšej nerozoberám. V tejto spoločnosti žije aj náš bojovník za lepší svet, ktorý sa pretĺka životom so zavretými očami a oddanosťou ako voči Bohu, tak voči Cirkvi. Z pohľadu sveta je priam prínosom, že upírí rod opäť povstáva, inak by sme do konca filmu pozorovali len stádo ovečiek poslušne nasledujúcich svojich vysokopostavených pastierov.

Efektne, priam Matrixovo vykreslenému kňazovi hodil autor grafického románu do cesty hneď niekoľko citových zápletiek, ktorým sa ale vo filme nedostalo mnoho priestoru, už len kvôli akčným scénam, na ktorých sa film zakladá. Všetky z nich sú navzájom prepojené a poskytujú vcelku dobrý materiál na vnesenie kúsku hĺbky a drámy do deja, bohužiaľ, filmári sa s nimi vôbec nepohrali, iba čo ich pokazili klišeidným scenárom. Okrem „rodinnej“ a „priateľskej“ línie, ktoré sú takto postavené celkom do úzadia a len dopĺňajú celistvosť príbehu, je tu ešte línia neopätovanej lásky medzi Kňazom a Kňažkou, ktorá mala ambície ostať aspoň nepoškvrnená scenárom, ale nakoniec sa tak nestalo a scenáristi nám opäť vysvetlili všetko tak, aby v našej hlave neostal ani jediný nepotrebný otáznik.

B-čkový post – apokalyptický akčák si neodoprel ani typický otvorený koniec, kedy sa znovu spojená elita vydáva bojovať proti zlu, ktoré sa práve prebralo z dlhoročného spánku.

Film si podľa mňa rozhodne nezaslúži nálepku "horror", a poriadne sci - fi by sa mu tiež asi veľmi nepotešilo.Čo sa týka hereckých výkonov, povedzme si úprimne, nestáli za veľa, hoci z toho neviním samotných hercov. Osobne si myslím, ,že talent Paula Bettanyho je oveľa viditeľnejší v dramatických rolách akou bol Dogville, či komických akou bola jeho úloha v Príbehu o rytierovi a takisto viem, že The Priest 2 si určite nepozriem.

Pokiaľ mám sledovať niečo ľahké, rozhodne to bude skôr vydarená komédia ako nevydarený akčák, ktorý sa hrá na vážnu fantastiku.

 

Humans have traveled deserts

voyaged across the vast oceans

even set foot on the Moon.

Sometimes

it seems the only thing we are unable to reach

is an understanding.

  

 

my immortal

sedím na okraji básne
v idei o atmosfére parížskych kaviarní
za parížskej noci len ja a
stôl s výhľadom na ulicu

sedím na okraji básne
a pozorujem ruch v jej vnútri
už mnoho dní
už príliš mnoho

prichádza čašník dáte si niečo monsieur poet
strhávam sa
nie nie ďakujem odíďte
odíďte

dvanásť dvadsaťštyri štyridsaťosem
mačacích hláv tento chodník je pohrebisko
cintorín štyristotridsaťdva životov
praží slnko a ja zaspávam
naokolo škripot bŕk, bzukot pier
shakespearov, rimbaudov, kraskov
či inej hávede

nechajte ma spať

som unavený, príliš unavený
už dávno nepatrím k vášmu stolu
vydedencov
stále som na okraji
kým vy sa pražíte v kotli plnom potešenia

kurva

raz to napíšem, vravím si
vstávam, krčím ďalší prázdny papier
zasúvam stoličku (pamätaj si, pamätaj si to miesto)
a vraciam (sa) apaticky do reálneho sveta

My dear friend..

I've dreamed about this day for so long.

I've dreamed about being happy for so long now, and suddenly so many things have come my way and I can't believe it's true. At last the world I am living in seems like a good place to live in. My soul trembles in expectation of things to happen. And still I live in endless fear of failure and destruction. Still my happiness ain't complete.

I consider Finland as one of the most beautiful countries in the world and more than this. I consider it country of my dreams and my promised land. I love it as if it is my homeland although Slovakia will still have the most constant place in my heart. But feelings that I feel towards Finland are much more deep and true than anything I've ever felt to any person. Suomi is my soulmate. Therefore.. I should be happy that my dream is finally coming true. I should be jumping up and down from joy and looking forward to the moment when my foot first sets onto Finnish land. Well.. I do.

But maybe I've dreamed for too long.

Besides, I miss my heart, broken to three pieces...